Nech v akýchkoľvek topánkach chodíme po svete, prosím, buďme k sebe láskaví.

 

Prechádzala som popod bránu nášho starého hotela k svojmu autu, keď som pri plných kontajneroch zbadala počerného mladého muža, na sebe sportove oblecenie. Vyzeral ako ind, už iba tá bodka medzi očami mu chýbala k tejto identite.

 

Nedávno som zistila, že tá bodka sa vyrába z popola posvätných kravských s prepáčením hovien. Na čelo sa nanáša ako symbol pokory, aby sme pamätali, kým, alebo čím teda sme...teda popolom....Ale tento mladý muž znamenie pokory na čela nemal, zato vyceril na mňa zuby, síce biele, ale riedke ako noty na bubon. Už nás tu poznajú, malá Zuzka občas tým malým "indickým" deťom nosí k smetiakom sladkosti.

 

Tak som sa na neho usmiala na oplátku a zamierila k autu, kde som zabudla našu večeru. Pri mojom návrate tam ešte stále bol, práve mal ponorenú polovicu tela do kontajnera a keď sa vynoril, držal v ruke kyticu ruží. Bola ešte celom ako nová, zabalená v priesvitnom celofáne a ruže vyzerali celkom sviežo ružovo. Chvíľu na kvety pozeral a potom na moje prekvapenie si ku kvetom privoňal. Bola to chvíľa, tak výnimočný obraz bizarného okamihu.

 

Neviem, či by som si zachovala zmysel pre krásu v mat jeho šaty, topanky a kabelky. Stále pozeral na kyticu a ja som premýšľala, kam ho tá vôňa zaviedla. Dostal alebo dal niekedy takú kyticu niekomu? Kam ju prinesie teraz? Domov žene? Hm možno by ho objala v dojatí, alebo by mu vynadala a poslala ho predať kvety do kaviarní.

 

Alebo myslel iba tak na vôňu, ktorej má tak málo ako všetkého, čo je síce zadarmo, ale aj tak na to nemá. Neviem, zarazilo ma to a chcela som už vykročiť k hotelovým dverám, keď ma zbadal , na sebe 2 tričká a zasa sa štrbavo usmial. Prišiel ku mne a podal mi tú kontajnerovú kyticu. "To za tie sladkosti", povedal. A ja som len ticho poďakovala a v rozpakoch som si k nej tiež pritisla tvár. Voňala.

Prístupov 4490

Kvalita článku